Slobodná myšlienka Mária Biňasa

Hoci vám to bude znieť ako klišé, ale dnes sa vo mne opäť na pár minút ozvalo niečo, čo malo byť už dávno pochované a zabudnuté. Asi to nie je také jednoduché. Už je to dlho čo som naposledy pocítil ten hrejivý pocit, keď ste v blízkosti niekoho koho by ste najradšej vsali do seba a tak vytvorili jedno. Nie som jediný, ani prvý a tobôž posledný čo tento pocit stratil a radosť vystriedal smútok. Hovorí sa, že čas lieči a zacelí všetky rany. Bolesť vystrieda hnev a pocit bezmocnosti sa vytratí do nenávratna a zmocní sa vás chuť "udrieť", urobiť niečo čo by to z vás všetko dostalo a vysalo tú bezradnosť a slabosť. Žiaľ, život je plný prekvapení a niekedy to aj zabolí. Veriac tomu, že čas je neomylný lekár a dokáže vyliečiť každú bolesť, som malými krokmi smeroval dopredu a snažil sa nechať všetko staré za sebou a otváral sa novým možnostiam. A čas plynul. Ubehli dni, týždne a mesiace a všetko vyzeralo byť fajn. Ale dnes som ju opäť stretol, ani neviem prečo, ale zrazu sa svet stal na pár okamihov opäť čierno-biely. Kam sa podela tá odvaha a sila? Čo ma opäť prinútilo sklopiť zrak a tak pokoriť samého seba? Bol to len okamih a predsa mal devastačné účinky. Ale ide sa ďalej a aj napriek tejto prehre sa teším na zajtrajšok a všetko nové čo ma čaká ...